Ratzinger theologicus magnus

Po prečítaní diskusie na sme.sk pod článkom Jána Krempaského a stoviek nenávistných príspevkov pod jeho článkom o tom, že Ratzinger mal nejakú údajnú nacistickú minulosť ma naozaj v údive napadajú len slová Goebbelsa,, čím väčšia lož, tým jej ľudia budú masovejšie veriť". Práve na príklade Ratzingera sa dá dobre dokumentovať úroveň novinárskej etiky lžiliberálnych médií , ako aj ich ,,prínos" k vytváraniu multipolarizovanej slovenskej spoločnosti a jej rozpoltenosti. 

Ratzinger ako člen Hitlerjugend? Otec Jozefa Ratzingera, Joseph Ratzinger starší mal už pred nástupom nacistov k moci v roku 1933, pracovné miesto v žandárskej bavorskej správe ako žandársky drobný úradník. Jeho mamička Mária Ratzinger bola ženou v domácnosti, ktorá sa nedala strhnúť nástupom sufražetiek a ich emancipačnou vlnou v Nemecku pod vplyvom Schwarzovej, ale svoje materstvo a ženskosť úplne nachádzala v aktualizácií svojho bytia pre rodinu a svoje deti. Sám Ratzinger na toto obdobie svojho života spomína ako na alúziu na nebo. Viackrát povedal, že nebo si predstavuje nejako tak, ako prežité detstvo. Keď začali funcionári NSDAP svoju masívnu kampaň v Bavorsku pred voľbami v roku 1928 , v ktorých získali smiešnych 2,5% hlasov, už vtedy Joseph Ratzinger starší verejne upozorňoval na nezmierizeľný antagonizmus kresťanskej vierouky a  ideológie nemeckého národného socializmu. V tomto duchu boli vedení aj Ratzingerovi súrodenci Georg a Mária. Ratzinger starší bol však príliš inteligentný na to, aby to robil provokačne a ostentatívne s následkom deportácie vlastnej rodiny do KZ-Lager. Nikdy nevstúpil ako policajný úradník do NSDAP i keď to malo za následok jeho časté sťahovanie s rodinou. Nacizmus považoval za pokus inštalácie starého germánskeho indogénneho pohanstva a vôbec sa tým verejne netajil. Pôsobil na obecnú správu a svojich žandárskych kolegov v záujme zachovávania kresťanských civilizačných všeľudských hodnôt, ktorých afikácia nacizmom bola započatá. Ratzinger nebol členom Hitlerjugend, ale ako všetci prislúšníci chlapčenských gymnaziálnych internátov, ktoré boli v Nemecku v dôsledku totálnej mobilizácie zlúčené s batériami protivzdušnej obrany členom (FLAK). Išlo o tzv. Gleichschaltung kedy sa stali súčasťou Wehrmachtu z hľadiska formálno-právnej takmer všetky  kresťanské či sociálno-demokratické spolky, ubikácie a internáty konštituované  ešte na základe weimarského spolčovacieho práva. Ale veď kto by už čítal o tom, že Ratzinger bol vo Flaku? Hitlerjugend je pôsobivejšie a porozumie každý.

Ratzinger ako Boží rotvajler?

Vraj bol Ratzinger liberálny teológ, ktorý sa stal počas svojho pôsobenia ešte konzervatívnejším ako pápež Ján Pavol II., píše redaktor denníka sme Ján Krempanský. Je evidentné z uvedenej tézy, že autor si nedal námahu za celý svoj intelektuálny život sa oboznámiť s dielom Jozefa Ratzingera a čo je horšie nečíta ani ľudí, ktorí jeho dielo aktualizujú svetu ako napríklad viedenský kardinál Schoenborn. Nuž ako hovorí Wittgenstein vyjadrujme sa len o tom, čo poznáme, o ostatnom mlčme! Ján Pavol II. bol po Piovi X.( Giuseppe Melchiorre Sarto) a Piovi XII.( Eugenio Pacelli) najkonzervatívnejší pápež 20. storočia. Bol to pápež filozof a aktívneho apoštolátu, ktorého cieľom bolo prinášať svetlo evanjelia až na kraj sveta a tomu zodpovedal aj počet apoštolských ciest a to aj vo vysokom štádiu progresívnej Parkinsonovej choroby. Priamym dôsledkom jeho pontifikátu bolo detonovanie globálneho systému socialistických satelitných štátov vo Východnej Európe a rozklad komunizmu ako ideológie. Bol lepší adept ako laureát na Nobelovu cenu mieru v 20. storočí ako Ján Pavol II.? Možme si položiť otázku aj opačne, či si zaslúžil Barack Obama, Jásir Arafát alebo Šimon Peres Nobelovu cenu  viacej ako on. Ratzingerov boj s komunizmom, ktorého akademickou inkorporáciou je marxizmus prebiehal na akademickej pôde predošetkým na univerzitách v Tuebingene a Regensburgu. Joseph Ratzinger bol vo svojom rannom štádiu filozoficky pod vplyvom Aloysa Wenzela, ktorý tradičný deterministický pohľad na svet modernej fyziky, ktorý z neho vytláčal Boha, nahradil konceptom otvoreného obrazu sveta, ktorý i keď z modifikáciami pretrváva do teraz. Tým sa odmietlo mechanicko-deterministické vysvetľovanie sveta dané Demokritom a jeho učiteľom Leukippom. Ratzinger bol tak teologicky suverénny, že sa nebál podobne ako Albert Magnus vstúpiť do dialógu s prirodovedeckými exaktnými vedami v záujme platónskeho dialogického hľadania pravdy. Podobne otvoril Cirkev aj dialógu s postmodernou,marxizmom a Blochovým a Habermasovým intelektuálnym ateizmom a to teologickým bestsellerom Úvod do kresťanstva( Die Einfuehrung in das Christentum). Profesúru zastával na popredných nemeckých univerzitách v Bonne, Tuebingene , Mníchove a v Rezne, pričom sa habilitoval vo Freisingu z dodnes neprekonaného diela Die Geschichtstheologie des heiligen Bonaventuras. Jeho príklon k Augustínovi a františkánskej teologickej tradícií bol známy. Z hľadiska jeho subjektívnej spirituality obdivoval sv. Františka z Assisi a sv. Charlesa de Foucauld a osobitne si uctieval Pannu Máriu. Pre Ratzingera bolo Sväté písmo alfou a omegou akéhokoľvek intelektuálneho snaženia. Ratzingerov príklon k Svätému písmu sa však nesmie preceňovať na úkor sv. Tradície ako druhého          rovnocenného prameňa Božieho zjavenia. Ratzinger bol presvedčený ako profesor fundamentálnej teológie a katolíckej dogmatickej teológie, že tak ako je počiatok sveta Božie stvoriteľské Slovo, Logos, tak musí byť Stvoriteľská pramyšlienka substancovaná v  sv. Písme taktiež počiatok ľudského intelektuálneho snaženia.  Dogmy neboli v jeho ponímaní vonkajšie okovy ducha, ale pravidlá reči, ktoré  ako živý prameň umožňujú poznanie vôbec. Rahner dialektická dvojka a podobne ako Ratzinger peritus, oficiálny teológ II.vatikánskeho koncilu sa orientoval primárne na sv. východných a západných cirkevných otcov ( od Origena, Atanáza, Bazila Veľkého a Gregora Nysského a Gregora Naziánskeho až po Augustína, Ambróza, Gregora Veľkého , Hieronyma, Hilára z Poitiers a Izidora Sevillského.  Ratzingerova teológia bola biblickou teológiou, Rahnerova viac zameraná špekulatívne metafyzicky. Obidvaja však dávajú II. vatikánskemu koncilu dialekticky to ovocie, ktoré potreboval. Zakotvojú ho v sv. Tradícií a to na báze opätovnej relektúry Písma. Táto opätovná renesencia primárnej orientácie na sacra scriptura je ovocie Druhého vatikánkeho koncilu, ktorú vyprodukoval jednoznačne Ratzinger a to  jednak svojou intelektuálnou brilatnosťou a jednak svedectvom osobného života viery podľa evanjelia, ktorý bol značne determinovaný františkánskym ponímaním humility ( pokory) a fraternity (bratstva). Tieto dva základné princípy františkánskej spirituality, ktoré so setrou chudobou vytvárajú svätú trojicu františkánskych čností, dokázal Ratzinger integrovať do svojej hlboko prežívanej viery bez ohľadu na to, či bol kňazom-kaplánom v Traunsteine, mníchovsko-freisinským arcibiskupom, prefektom kongregácie pre náuku viery vo Vatikáne alebo pápežom Benediktom XVI. Bol to však iba on, ktorý  mohol a aj dokázal vytvárať veľké teologické syntézy naprieč stáročiami a v zmysle aggiornamento ich zasadiť do moderného sveta bez toho, že by spochybnil stálosť celej sv. Tradície. V situácií kedy na Cirkev útočili  z ľava marxisti , komunisti a socani v  rámci študenskej revolúcie 1968  a nastupujúce ľavicovo-zelené strany s ideologickým typickým nordickým panteizmom a sprava antiklerikálny veľkokapitál inštitucionalizovaný v liberálno-progresívnych stranách ovládajúci veľkú časť politického spektra a mediálneho priestoru, dokázal vyviesť Cirkev zo schémy nedobitnej bašty, model ktorý  presadzovali pápeži 19.storočia, v ústrety svetu, avšak bez robenia falošných kompromisov s vlastnou vierou a jej základom-sv. Písmom a sv. Tradíciou. Toto však mohol urobiť len niekto tak teologicky suverénny ako Ratzinger a iba teda Ratzinger. Základný impulz dal nepochybne Ján XXIII. (Giuseppe Angelo Roncalli) a hlavne Pavol VI.( Giovanni Batista Montini), ale syntetizovať to musel Ratzinger a práve v tom je  základný prínos jeho pontifikátu. Jeho polemika s juhoamerickou teológiou oslobodenia býva často nesprávne interprertovaná so zreteľom na pápeža Františka, ktorý k nej má ako rodený Argentínčan blízko. Ratzinger nemal problém so základnými teologickými akcentami teológie oslobodenia, iba odmietal inštrumentalizáciu viery a sv. kríža,  na politické účely. Základom spoločenského a teda aj politického života má byť podľa neho kresťanský étos. Ten sa mal a má v spoločnosti etablovať nenásilným  autentickým žitím Evanjelia a nie jeho etatickým vrchnostenským presadzovaním ,,zhora!" V tom spočívala jeho kritika teológie oslobodenia. Totiž kresťanská viera ako viera rozumná a demytologizovaná, primknutá k večnému Prarozumu (Logos) je zameraná na Boha, ktorého odpoveďou svetu bol Ježiš Kristus, pravý Boh z Boha pravého, ako to vyjadril Chalcedónsky koncil v roku 451 po. Kr. a ktorý samotný Ratzinger považoval za najlepší dogmatický počin. To ale dialekticky znamená, že Kristove posolstvo je soteriologické , zamerané na dušu človeka a nie je ho možné stotožňovať so žiadnym politicko-ekonomickým programom. Presne na tomto stroskotali aj apoštoli Šimon Kananejský aj apoštol Peter, keď spočiatku nechápali , že mesianizmus Ježiša Krista nie je politický ale eschatologicko-soteriologický.  Ako píše v  diele Ježiš Nazaretský, vždy keď sa Cirkev premiešala s politikou doplatila na to Cirkev.

Osobitný teologický prínos zohral tento liberálmi prefabrikovaný údajný boží rotvajler v cirkevnom ekumenickom dialógu, ktorý započal už katalyzátor II. vatikánskeho koncilu Ján XXIII. a na ktorého koncept Ratzinger s osobitným dôrazom na nemecký  augsburgský lutherantizmus s povestnou nemeckou dôslednosťou nadviazal. Výsledok jeho ekumenického snaženia bola Deklarácia medzi Katolíckou Cirkvou a svetovým spoločenstvom lutheránskych cirkví (Geimensame Erklärung zwischen  der katholischen Kirche und dem lutherischen Weltbund) podpísaná v Augsburgu 31.10.1999 o teológií milosti a ospravedlnenia, o ktorú sa mimoriadnym úsilím zaslúžil ako prefekt kongregácie pre náuku viery. Bol to najväčší akt zmierenia od Westfálskeho mieru 1648 a jednoznačne ho možno pričítať ako obrovský úspech Ratzingerovi. Teda naozaj boží rotvajler brechajúci na všetky svetové strany alebo muž hlbokej viery neustále hľadajúci intelektuálny dialóg? No ako hovorí Písmo, múdrosť ospravedlňujú jej skutky! V prípade Ratzingera ho však ospravedlňovala aj jeho vlastná múdrosť.

A čo znamenal a znamená Ratzinger pre mňa? Od svojho obrátenia v roku 2007, za ktorým stál práve Ratzinger, som sa hlásil k Ratzingerovej intelektuálnej tradícií, založenej na nebojácnom  a poctivom hľadaní pravdy v ontologicko-dialektickom otvorení existenciálneho bytia k tomu Večnému ,,Ty". Ratzingerovi však nešlo len o hľadanie pravdy. To by bolo veľmi reštriktívne a subjektivistické. Ako sám hovorí v Úvode do kresťanstva, účelom nachádzania pravdy je jej opätovné interpersonálne ohlasovanie, kerygma, nakoľko kresťanstvo na rozdiel od budhizmu, alebo hinduizmu nie je založené na premáhaní sveta ako prameňa všetkého zla, ale na jeho pozitívnom stvárňovaní ako sveta vo svojej podstate per se dobrého, nakoľko je výsledkom aktu kreácie absolútneho Dobra samého osebe, Boha!

ďakujem ti duchovný otec za všetko, keď si ma ako mladého divokého epikurejca a stúpenca kantizmu vrátil do Kristovho stáda, do Pánovej vinice, v ktorej si bol Kristovým pokorným služobníkom! Dúfam, že raz v nebi! oroduj za moju rodinu a  za nás všetkých a žehnaj nám!

Božie požehnanie nech letí z neba pre nás všetkých 2023!