The day after... (Deň po tom...)

Situácia na rusko-ukrajinskom fronte znepokojuje celý svet. Jeho premena na zákopovú vojnu, resp. neschopnosť ani jednej strany dosiahnuť víťazstvo, vedie k neodbytným otázkam „Čo po tom?“

V prípade víťazstva Ukrajiny je scenár už dávno pripravený a jasný. Ukrajina bude prijatá do NATO a EÚ, a svet bude šťastnejší o 45 miliónov ukrajinských obyvateľov.

Čo však ak Ukrajina nevyhrá? Samozrejme s takouto alternatívou naše médiá a politici neuvažujú. Považujú takýto scenár za vylúčený. Ešteže občania Slovenska, ale i z iných krajín EÚ, sa pozerajú na príčiny tohto konfliktu úplne inak, ako politici a náš mainstream a tušia ako to dopadne.

Sú ich pohľady výsledkom nejakej zákernej propagandy alebo iba prejavom zdravého rozumu, ktorý sa u politických garnitúr EÚ už úplne vytratil?

Zdá sa, že pre USA je vojna vážnou politickou a hospodárskou záťažou, a vytvára čoraz väčší tlak na ukrajinského Antihrdinu, ktorému zostávajú iba dve možnosti:

1. Vojensky zvíťaziť a oslobodiť všetky vojenské územia alebo
2. zasadnúť za rokovací stôl a pozrieť sa pravde do očí

Amerika od samého začiatku upozorňovala, že jej podpora Ukrajiny má svoje limity, ktoré nehodlá prekročiť. Ide najmä o to, že tento konflikt im nestojí za to, aby sa kvôli Ukrajine rozpútala tretia svetová vojna! Ich podpora bola vždy závislá od toho, do akej miery dokážu Ukrajinci oslabovať Rusko. Oficiálny predstavitelia USA boli veľmi opatrní pri nadchýňaní sa porážkou Ruska, príp. jeho rozbitím, čo tvorilo základnú agendu politického vedenia Ukrajiny.

Takéto vízie podporovali a presadzovali najmä predstavitelia vojensko-priemyselného komplexu USA, pre ktorých vyprázdňovanie armádnych skladov v USA a v EÚ, bolo prísľubom hojných a bohatých rokov v budúcnosti.

Ukrajinský prezident, ako nadšený tlmočník amerických vízií do konkrétnych podmienok jeho krajiny vsadil všetko na jednu kartu, a to na porážku Ruska. Za tento cieľ bol a je ochotný bojovať do posledného ukrajinského vojaka, ktorého presviedčal, že nebojuje iba za slobodnú a zvrchovanú Ukrajinu, ale i za ideály a hodnoty celého demokratického Západu.

Dnes, po osemnástich mesiacoch vojny si musíme všetci priznať, že veci sa nevyvíjajú celkom podľa očakávaní ukrajinského Antihrdinu, nakoľko vojenský konflikt sa dostáva do mŕtveho bodu, kde víťazstvo jedného alebo druhého sa komplikuje, a odsúva sa na dlhšie obdobie a do neurčitej budúcnosti. Obe strany si uvedomujú, že boj na tisíc kilometrov dlhej vojnovej línii, pri obrovských stratách na živej sile a technike, sa viac menej presúva z vojenských stretov na hospodársku silu USA a Ruska, ktorá nakoniec aj rozhodne o víťazstve. Schopnosť doplniť muníciu, nahrádzať straty v radoch armády, udržiavať funkčnú logistiku a dodávky ďalších zbraní a potravín... bude tým, čo určí víťaza tohto zápasu.

Neschopnosť ukrajinských síl prelomiť obranné línie ruskej armády, neveštia nič dobrého pre hlavného mobilizátora a propagandistu tejto vojny. Jeho celosvetové turné a pravidelné návštevy všetkých vlád a parlamentov EÚ i sveta, kde hľadal nových donátorov, sa stáva čoraz problematickejším a bez náležitej finančnej podpory.

Prezident USA je pod vážnym politickým a občianskym tlakom, a miliardy investované do oslabenia Ruska sa stávajú vážnou prekážkou jeho možného, opätovného zvolenia, a preto v súčinnosti s EÚ, zostruje podmienky ďalšej finančnej podpory Ukrajiny.

Neúspech jarnej, letnej a pravdepodobne i jesennej ofenzívy oberá Joe Bidena o body a zúfalo chce presvedčiť amerických občanov, že investícia do finančnej a vojenskej podpory Ukrajiny bola a je pre USA výhodná.

Občania USA, konfrontovaní s rastom cien, infláciou, chýbajúcimi zdrojmi na rekonštrukciu upadajúcej infraštruktúry, okresávanie sociálnych programov... vedie nielen k bezprecedentnej rozpoltenosti USA, ale aj k radikalizácii hlavných politických strán.

Prezidentov tlak na výsledky v ukrajinskej vojne, dáva aj nový časový rámec tomuto konfliktu. Zdá sa, že pre prezidenta USA je ukončenie konfliktu do konca tohto roka, resp. do prvého snehu podmienkou, ktorú bude musieť akceptovať aj ukrajinský Antihrdina.

Bez finančnej a vojenskej pomoci USA možno považovať konflikt za ukončený a pre Ukrajinu i prehratý.

Rolu donátora USA v tomto konflikte nie je dnes schopná prevziať ani EÚ, ktorá svojim otáznym politickým programom nezávislosti na energetických a surovinových zdrojoch z Ruska sa vyčerpala, a je tak zbavená možnosti púšťania sa do nových avantúr.

USA nemajú problém s prehrou Ukrajiny, pretože sa vždy štylizovali iba do role finančnej a vojenskej pomoci, a nikdy nepovažovali tento konflikt za svoj. Preto, ak ukrajinská armáda nepríde s nejakým vojenským víťazstvom, musí sa sama vysporiadať s takouto realitou.

Pre USA je to tento raz i oveľa komfortnejšia pozícia ako ich posledný útek z Kábulu... Dnes stačí iba uzavrieť všetky finančné kohútiky a vojna skončila!

Predstavme si, že to takto skutočne aj dopadne.

Čo s našimi rusofóbnymi médiami? Čo s našimi politikmi, ktorí by sa najradšej zúčastnili delenia Ruska?

Čo teda ak tento konflikt neskončí víťazstvom Ukrajiny a porážkou Ruska?

Nastane koniec dejín?

Skôr si myslím, že keď sme dokázali s Ruskom žiť v mieri takmer 80 rokov vedľa seba, a kapitalizmus priniesol pre Rusko, i pre strednú a východnú Európu vysokú životnú úroveň, ktorá nemá žiadnu obdobu, mohli by sme ju spolu užívať minimálne ďalších 80 rokov.

Niektorí politici nás chcú presvedčiť, že EÚ a teda i Slovensko, pri prípadnej prehre Ukrajiny bude mať za následok, že sa staneme súčasťou nového sovietskeho Ruska.

Myslím si, že táto predstava nezodpovedá skutočnosti a kľudne si budeme môcť osvojiť realistický americký prístup a ešte sa aj pochváliť, že sme frajeri, pretože sa nám podarilo odvrátiť  nebezpečie jadrovej katastrofy.

Nakoniec, ani EÚ nemusí proti takémuto výsledku rebelovať, pretože naše víťazstvo spolu s USA nám umožní opätovne vstúpiť do našej energetickej a surovinovej „závislosti“, pretože hlavne ona bola zdrojom európskej prosperity posledných tridsať až štyridsať rokov.

Tento konflikt nám však nastoľuje jednu nepríjemnú otázku, ktorá nás núti zamyslieť sa nad tým, čo to je vlastne EÚ?

Kam sme to vlastne vstúpili?

Mne sa zdá, že mylne sme sa dlhé roky domnievali, že sme vstúpili do nejakého tristo miliónového suverénneho spolku, avšak v skutočnosti sme vstúpili iba do NATO, ktoré nám pevne organizuje náš život, i život celého sveta!

Veci sa uberajú nejak zvláštne a zásady, ktoré doteraz platili, a podľa ktorých sa svet riadil, akoby prestávali platiť.

Že by sme stáli na prahu nejakej novej, zlomovej doby, kedy prestáva platiť logika našej doterajšej skúsenosti?

Možno takýto pohľad na rusko-ukrajinský konflikt môžu niektorí chápať, ako výraz zrady úsilia demokratického Západu oslabiť Rusko. Ak to však zrovnáme s publikovanými názormi mnohých členov z republikánskej strany v USA, tak ich návrhy diskreditujú väčšinu európskych politikov.

Aby sme nestratili svoju tvár a nespreneverovali sa zdravému rozumu, mohlo by byť užitočné pozrieť sa na túto vojnu aj z iného konca, resp. čo ak naše očakávania nebudú naplnené.