Učiteľka Mária Spišáková: Až keď môj žiak doniesol na hodinu video o Andrewovi Tateovi, pochopila som, aké sú jeho idey nebezpečné

Mária Spišáková je učiteľkou informatiky na Gymnáziu Pavla Horova v Michalovciach. Venuje sa aj popularizácii informatiky medzi žiakmi a žiačkami základných a stredných škôl, organizuje súťaže, vedie krúžky informatiky aj letné tábory.

V rozhovore hovorí o tom, čím žije mladá generácia, ktorej každodenný život ovplyvňujú technológie a sociálne siete. „Zdá sa mi, že potreba mať kedykoľvek možnosť skontrolovať to, čo sa deje, je pre niektoré deti natoľko silná, že proste potrebujú mať mobil neustále poruke. Tá naviazanosť je veľmi silná a do istej miery ich podľa môjho pozorovania ukracuje o bezprostredné reálne kontakty s ostatnými deťmi v škole,“ hovorí.

Ste učiteľkou už 30 rokov. Čo vás na učiteľstve stále baví?

Asi to, že každý rok, každý deň a každá vyučovacia hodina sú iné. Ako učitelia nemôžme skostnatieť. Sme stále v strehu, svojich žiakov musíme zaujať zakaždým nanovo. Snažíme sa im odovzdať svoju lásku a to najlepšie, čo vieme, a oni nás zasa nabíjajú svojou energiou. Vďaka tomu akoby sme nestarli.

Cítite za ten čas ako učiteľka v sebe nejakú zmenu?

Áno, určite. Som tolerantnejšia. Už neriešim všetko „za horúca“, nechám vychladnúť svoju hlavu aj hlavu svojich študentov. Niektoré problémy a situácie totiž potrebujú čas a odstup. Potrebujú „odležať“. Akékoľvek problémy preto riešim v pokoji, keď sa na ne vyspím. V podstate však nepochybujem, že by vám podobne odpovedali aj iní učitelia, ktorí po rokoch hodnotia svoje profesionálne pôsobenie.

Keď totiž nastupujeme do zamestnania, máme o učiteľskom povolaní určité predstavy aj na základe toho, čo sme sa sami naučili na vysokej škole – napríklad že žiakom musíme odovzdať úplne všetko. Že na nich musíme byť prísni, v zmysle hodnotenia, známkovania, zadávania písomiek, ústneho skúšania a neustáleho tlaku. No len čo sa aj my staneme rodičmi, pochopíme, že to nie je najvhodnejší spôsob učenia detí. Rozhodne nie pre všetkých. Sú žiaci, na ktorých tento prístup nezaberá.

Do akej miery sa za tých 30 rokov zmenili vaši žiaci a žiačky? Boli v niečom deti predchádzajúcich generácií zásadne odlišné, ako sú tie dnešné?

Zdá sa mi, že v čase, keď som nastúpila ako učiteľka, boli otvorenejšie a viac komunikatívne. Robili viac spoločných aktivít. Pamätám si napríklad, ako sme organizovali prvý gymnaziálny ples na chodbách našej školy. Študenti si sami varili párky, čaj, neexistovalo, aby sa niekde potajme pil alkohol. To vôbec nepripadalo do úvahy. Zábava bola spontánna, všetci prišli oblečení v podstate tak, ako sa chodilo bežne.

Dnes je situácia celkom odlišná. Študenti očakávajú väčší prepych. Chcú, aby všetko bolo viac „na úrovni“. Vytráca sa spontánnosť. Všetci oveľa viac kontrolujú, ako vyzerajú, riešia selfíčka, storíčka – to, čo majú na sebe, odkiaľ to je a či v tom na fotkách vyzerajú dobre.

Vzťahy akoby boli povrchnejšie. Zdá sa mi, že vo chvíľach, ktoré deti trávia spolu v škole, nevedú príliš hlboké rozhovory. Myslím si, že to môže súvisieť s technológiami a s tým, ako veľmi – až fyzicky – sú títo mladí ľudia naviazaní na mobily a sociálne siete. Stal sa mi napríklad prípad, keď ma jeden zo študentov oslovil s prosbou o nabíjačku. Povedala som mu, nech mi svoj mobil donesie, že mu ho cez hodinu nabijem, aby ho potom cez prestávku mohol používať. Odmietol, lebo ho vraj potrebuje mať pri sebe.