Nedeľná nekázeň: O hracej pohľadnici a tajomných miestach v lese

Tento týždeň som navštívila rodinu, kde dostali naraz obaja rodičia malých detí rakovinu. Sedeli sme v obývačke a zhovárali sa o tom, ako sa táto situácia dá zvládnuť. Obaja prestali zo dňa na deň pracovať. On mal rok „péenku“ 190 eur, ona má invalidný dôchodok 380 eur. K tomu osemročná dcéra a jedenásťročný syn. Okrem toho ťažkého, čo choroba do rodiny vnesie, sa však zrazu človeku otvára nová dimenzia: svet pomoci a solidarity. Pred Vianocami našli v schránke obálku a v nej hraciu pohľadnicu s koledou. Doteraz nevedia, od koho bola, ale bolo v nej aj sto eur. Raz im zatelefonovala priateľka a povedala, že sa im celá rodina poskladala na nákupy. Brat chorého otca si oholil hlavu dohola, aby deťom vysvetlili, že je leto a veľa ľudí zhadzuje vlasy. No a koniec koncov, každý mesiac dostávajú príspevok z Dobrého anjela – vlastne dva, ktoré sú zložené z príspevkov viacerých darcov, ktorí ich vôbec nepoznajú a predsa pomáhajú.

Hovoria o malom pozemskom zázraku. Ale tak, ako to poznám, hovorili aj oni o rozpakoch a hanbe, že sú odkázaní na pomoc. A tu je moja obľúbená úloha: vysvetliť ľuďom, že pomáhať si je práve to, čo z nás najviac robí ľudí.

Najkrajšiu myšlienku k tomu som počula nedávno u nás na kázni. Kňaz povedal: To nie núdzni majú nás, aby sme im pomohli. To my máme ich, aby z nás boli lepší ľudia.

Presne tak to vnímam aj ja. Pre mňa je stretnutie so